7.  Keď prichádza ŽENSKÝ HNEV, traste sa všetci, aj TY ROVNOVÁHA.

Hnev si vždy k nám nájde cestu. Keď niekto povie: „ Ona sa nikdy nenahnevala“, neverím tomu.
Keď príde taký dobrý, výdatný ženský hnev, škrípeme zubami a len pomyslenie na to, čo v nás hnev vyvolalo, nás dokáže poriadne dlho udržať v tomto stave. Podvedome však nejako cítime, že ho potrebujeme uvoľniť, dostať ho preč. Ten je ale iný „beťár“ ako smútok. S ním sa nedá rozprávať. Vôbec nepočúva, lebo prekrikuje všetko. Má taký silný hlas, že vytlačí všetky iné myšlienky (lepší ako Mindfulness). Naše vnútro nás ale vedie k tomu, aby sme s ním niečo urobili. Niektoré zatnú zuby, iné si dajú cigaretu, zavolajú kamarátke, vykričia sa na deti.....niekedy ho prehltneme a mlčíme  napr. po hádke s partnerom, rodičmi...v situáciách, kedy sa to „ nehodí“ sa dokonca vieme tváriť, že sa nič nedeje. Nejako nám tieto stratégie  pomáhajú a chvíľu je fajn. Myslíme si, že hnev odišiel. Aké je to ale prekvapenie, keď nám život túto situáciu pripomenie. Je tu zas, akoby ani nikdy neprestal. Nikto ho nechce, ale nedá sa zničiť.
Čo funguje mne keď som tvárou v tvár hnevu? Nájdem si miesto, kde som sama a ZASTAVÍM sa. Cítim  ZEM POD NOHAMI, ale aj to, ako moje telo pulzuje vo vnútri zlosťou. Sústredím sa na neho a pátram, kde všade sa mi ten hnev dostal, kde ho cítim najviac, ako to robí, že cítim také napätie. Potom ho privítam: „Vitaj hnev“, prišiel si, si silný a nerobíš mi dobre.“ Začínam skúmať, čo také mi prišiel  povedať, čo sa mi nepáči a to tak, že mu nerozumiem.  A potom môže začať rozhovor s tým hnevom, ktorý pred tým nepočúval. Niekedy odpovede prichádzajú hneď, inokedy to trvá aj niekoľko rokov , teraz nesrandujem, veď to poznáte: „..odkedy sme spolu ti hovorím,  aby si ......dvíhal dosku, nehádzal ponožky .......“ a stále nás to vie nahnevať. A tak na záver, trochu odľahčenia (aby sme NEBRALI  ŽIVOT tak vážne) . uSMEJEM sa a poviem si .“ A vieš čo hnev, ja dnes na Teba kašlem, nájdem si iných kamarátov“ , veď NEMUSÍM, brať život tak VÁŹNE😊