Keď prichádzaSMÚTOK, čo sa deje s rovnováhou?

„Vždy ma budeš takto milovať? Navždy zostaneme spolu. Táto práca je môj „dream job“, už nikdy nebudem robiť nič iné.“ Tieto naše túžby nás lákajú do pasce niečo chytiť, uchovať, nechať také aké je, bez pohybu. Je to také jasné, že to tak chceme, veď vtedy  prežívame radosť, lásku, šťastie. Ale kdesi vo vnútri to my dobre vieme, že to nejde. Život je pohyb, aj naše srdce funguje tak, že sa hýbe- tlak a sťah. Keď sa tento pohyb prestane neustále striedať, život končí. My vlastne veľmi dobre vieme, že život je neustála ZMENA. A kvôli čomu to tak je, asi viete, tak ako ja. Keby sa diali iba „dobré“ veci a neprišli by bolesť, smútok, žiaľ, porušila by sa ROVNOVÁHA. Aj tieto pocity patria k nám. Ako ale prežívať niečo čo nás bolí, zarmucuje.
Čo robím ja, keď ma prepadne smútok? ZASTAVÍM sa, sadnem si, dám obidve nohy vedľa seba a pritlačím ich o podlahu, aby som cítila ZEM POD NOHAMI.  Vystriem chrbát, stiahnem brucho ( to už poznáte, že akékoľvek sa dá😊) a pokojne si sledujem dych. Keď už smútok vo mne býva, tak ho privítam ako keď k nám prichádza návšteva. Pýtam sa ho, čo ho ku mne priviedlo, ako mu u mňa je a či sa chce dlho zdržať. A napriek tomu, že je nechcenou návštevou, poďakujem mu, za to že prišiel (vyvážil moje emócie).  Zvyčajne vtedy si spomeniem na situáciu, ktorá ma zarmútila. Vybavia sa mi tváre tých, „ktorí za to môžu“. V duchu im poviem, že ma veľmi zarmútili, ale odpúšťam im. Vnímam, že to potrebujem poslať preč, spolu so smútkom, ktorý sa nakoniec tak ako neželaná návšteva „nezdrží tak dlho“ ako chcel. A keď to urobím cítim sa opäť veľmi slobodná, a  v ROVNOVÁHE. Sama so sebou, so svetom. Je mi tak dobre, že sa uSMIEVAM😊 Opäť si spomeniem a poviem si prvé pravidlo pre ROVNOVÁHU. Nemusím brať ŽIVOT príliš VÁŽNE.