3.  „DUENDE“ škriatok, ktorý sa stará o našu rovnováhu.

Flamenco - tanec, ktorý nejde nie len tancovať, ale dokonca ani sledovať bez emócií. V mojej obľúbenej knihe „Ženy, ktoré behali s vlkmi“, píše autorka, že tento tanec sa spája s termínom „ tento duende – mať dušu“. Uvádza tiež , že je to umelecký a hudobný termín, odvodený od rozprávkovej bytosti- škriatka. Tento škriatok v španielskej mytológii spôsobuje, že ľudia reagujú smiechom, plačom, zimomriavkami. Niekedy sa nám tento škriatok v živote, kdesi skryje a mi zabúdame (NEDOVOLÍME si) , plakať, smiať sa alebo mať zimomriavky. Stáva sa z nás síce vysoko výkonný ale „robot“, ktorý PREŽIJE naozaj VŠETKO. Keď nám ubližujú, neplačeme, veď musíme byť SILNÉ ženy, a ani sa nesmejeme, veď je to nejaké detinské. (?) A ten škriatok tam kdesi v nás čaká na to, aby sme život nie len prežívali zo dňa na deň, alebo z povinnosti do povinnosti, ale aby sme ho naozaj žili. Vtedy si vlastne prestaneme plniť tú hlavnú prácu, pre ktorú sme sa narodili NEŽIJEME.
A čo robím ja, keď sa mi škriatok akosi neozýva?  Možno to už poznáte z predošlých príspevkov:
„ ZASTAVÍM sa,  v stoji si dám obidve nohy vedľa seba. Vystriem sa a stiahnem brucho (z mojej skúsenosti, dá sa akékoľvek) vytiahnem krk a zatiahnem ramená. A potom to urobím.“ Začnem TANCOVAŤ, na akúkoľvek hudbu  (možno len tú, ktorú počujem iba ja) akoby som tancovala flamenco. Čo ale určite urobím vždy je, že sa na tom zaSMEJEM, lebo jeden z prvých receptov na to, ako zostať v rovnováhe je NEBRAŤ SEBA ani ŽIVOT príliš VÁŽNE.