9. Ako sa k nám prihovára pocit VINY, keď by sme mohi byť v rovnováhe.

„ Nevenuješ sa mi, som pre teba vzduch, stále iba niečo robíš, “ hovorí žena ležiaca na lehátku v záhrade ...... Ženatý muž, ktorý má krásnu kolegyňu pozerá sa na ňu a má pocit, žeby sa mu nemali páčiť už ( žiadne a nikdy) ženy. A  keď  príde domov, povie svojej partnerke: „ Už pre teba nie som atraktívny, už sa na mňa nepozeráš, tak ako voľakedy.“ 
Vieme viniť iných, ale najviac vieme viniť seba. Blbosť povedal by niekto : „ Ja to nerobím.“
Seba obvniňovanie sa vždy za niečo skryje.  Za to, že niekto sa viac postaral, nosí viac peňazí domov, nedokončili sme, čo sme  začali, páčia sa nám veci, o ktorých sme sami seba presvedčili, žeby nemali. Na tom lehátku s tou ženou, leží aj pocit viny, že ona oddychuje práve takto, aj keď jej muž oddychuje práve tým, že pracuje. Ale niečo nie je ako má byť a to niečo sa tlačí vonku. A naše vnútro s tým bojuje. Keďže netušíme čo to je, iba máme z toho pocit, že to tak nemá byť, že je to  zlé, potrebujeme sa od toho dištancovať. MY s tým NIČ nemáme. A tak od seba ukážeme prstom na niekoho iného.  Malo by nám byť lepšie. Ale ani tí druhí nechcú cítiť vinu a nepotrebujú výčitky (veď ani oni nie sú zlí).  Lebo my všetci  vieme, že NIE sme zlí, ani vinní.
A čo s tým dokážem robiť ja u seba?  Vždy je niekto pri nás s dostatočnou schopnosťou hodené vrátiť.  A to mi veľmi pomáha. Keď sa odrazu niekto začne pri mne obraňovať a dokazovať opak, spozorniem.
ZASTAVÍM sa, a pritlačím nohy o ZEM. Započúvam sa a hľadám, kde je ten pocit viny, ktorý nás presviedča o tom, že si chceme nerozumieť. Jasné, že niekedy, ho nenájdem. A tak sa aspoň uSMEJEM. Nemusí mať všetko PREČO, svoje PRETO. LEBO jeden z prvých receptov na to, ako zostať v rovnováhe je NEBRAŤ SEBA ani ŽIVOT príliš VÁŽNE.