Sme majstrami predsudkov, ktoré nám láskavo, či práve neláskavo  zovšeobecňuje naša skúsenosť. Minimálne ja som na moment podľahla svojmu predsudku o tom, že je láskavý. 😊 Zovšeobecnila som si skúsenosť z predchádzajúcich programov u spoločnosti, pre ktorú som externe pracovala na dlhodobom rozvoji. Veď moja 20 ročná skúsenosť v práci s ľuďmi pri koučovaní a osobnostnom rozvoji ma priam predurčovala na to, aby som občas prepadla márnomyseľnosti, že vlastne už viem, čo a ako sa deje v skupine alebo u jednotlivca.

Mala som za sebou  workshop s jednotnou témou u dvoch skupín, ktorý dopadol výborne, aj keď sme sa   spolu dobre „napracovali“.  A tak čomu inému som mohla  uveriť ako tomu, že už viem ako to prebehne v ďalšej  skupine. Poznala som aktuálne frekventované témy, vnímala hodnoty i kultúru,  poznala som hranice, ktoré mi vymedzovali priestor v komunikácii.   „Naozaj?“ smial sa mi neskôr  Emil, vnútorný navigátor mojich presvedčení, „veď  všetko už vieš, čo už také by sa mohlo iné diať ?“  A odrazu to bolo inak. 

Po- prestávkové priebežné hodnotenie, ktoré používam po obnovení pripojenia sa a podpore bezpečia u skupiny  ma „ovalilo“ hodnotami 3 – 5na škále od 0 -10.  Hodnota 10 bola vyjadrením spokojnosti v krátkosti povedané:“ Som spokojný s tým, čo sa tu deje, aj ako sa to deje.“ A tak vypočujúc si hodnotenia ďaleko od spokojnosti ,  zapla  som si svojho profesného pilota na stav Počúvania s veľkým P, ktorému ma naučil naratívny prístup.

To ma priviedlo k dvom dôležitým informáciám, ktoré som v úvode workshopu, nepočula aj keď boli povedané a ja som normálne počúvala. (opäť sa mi smeje môj Emil). Účastníci patrili pod jednu regionálnu organizačnú jednotku, narozdiel od predchádzajúcich skupín, ktoré boli zmiešané. Zároveň sa ukázalo, že v priebehu minulého roku došlo práve v tomto regióne, k zmene riadiaceho a následne aj vyššieho manažmentu. 

Tieto informácie zásadne ovplyvnili môj prístup aj spôsob práce so skupinou. Potom to už išlo hladko. Témy, ktoré následne skupina vniesla do diskusie boli:“ Sme ponechaní sami na seba,...naše požiadavky sa riešia buď oneskorene, alebo vôbec....ak máme problém, nemáme sa na koho obrátiť.....hovoria nám, že asi nie sme na správnom mieste, ak si s tým nedokážeme poradiť.“ A boli to práve tie témy , ktoré mali na tomto workshope odznieť a vlastne stále sme boli v zadaní workshopu s názvom Techniky riešenia problémov. Technika Počúvania s veľkým P ako ho nazývam, poskytla cez riešenie vlastných tém účastníkom nový zážitok. Zažili si aké to je „Byť vypočutý“, čo im prinieslo okrem emočne kvalitných pocitov hlavne to, čo hľadali. Nový pohľad, ktorý ich priviedol k  možným riešeniam.

A aké boli hodnotenia účastníkov po workshope i v písomných spätných väzbách? To už asi viete.... ...(opäť sa smeje Emil, a tento krát naozaj neviem prečo)😊Alebo, žeby to bolo o tých spätných väzbách ?..tak o tom až nabudúce.