Vo svojej konzultačnej práci v rámci terapeutickej podpory sa čoraz častejšie stretávame  so slovom burn out. Mnohokrát sa stáva nálepkou na stavy, kedy niet sily a energie pokračovať v práci, alebo živote tak, ako doteraz.

Klientka sedela takmer bez pohybu v kresle a zdalo sa, že každý pohyb jej spôsoboval veľkú námahu. Nakoniec sa predsa len trochu predklonila, zaclonila si dlaňami oči akoby sa veľmi potrebovala sústrediť a povedala: „ Ja vlastne neviem prečo som sa narodila. Cítim ale, že potrebujem, aby ma iní chválili a oceňovali. Byť najlepšia  ma stojí veľa úsilia a energie. Vyčerpáva ma to. Už nemám energiu, strácam chuť žiť.“
Keď ale rozprávala ďalej o svojom živote, dozvedela som sa, že má milujúceho manžela,  je úspešná v práci  a bohato využíva voľný čas, plávaním, cvičením jógy, relaxom v prírode.  Opisovala  work life balance resp. revitalizačné programy, ktorých sa zúčastnila. Zdravo behala, spoločne dýchala s ostatnými, „masírovala sa korbáčmi“,  meditovala..... Všetko robila správne. Keď nevládala, cítila potrebu aj zodpovednosť „dobiť sa“. Rýchlo a čo najviac.
Ale tak ako je to vo filme Pelíšky: „...súdruhovia z NDR niekde urobili chybu“. Evidentne chýbala  akási koncovka,  potrebná na pripojenie do siete. A tak nezostávalo nič iné  ako vyvíjať ďalšie a ďalšie aktivity a činnosti, aj keď iné  - tentoraz z kategórie „zdravé“.  A tak si  pridávala do života viac a viac aktivít, aby tie „ pracovné a povinnosti“ vyvážila zdravými . Ako bývala športovkyňa všetko absolvovala tak ako to robila aj v práci a doma. Výkonovo, s jasnou métou dosiahnuť cieľ. Ale obnova energie sa neudiala.
A to podporilo jej rozhodnutie hľadať pomoc inde a inak. Cesta ju priviedla ku mne.
Prišla po dlhšom období, kedy kvôli povinnostiam rušila jedno stretnutie za druhým. Po úvodných informáciách, ktoré odzneli, odrazu zostala ticho. Sústredila som sa na ňu a čakala. V priestore bez zvuku pokúšala som sa „počúvať“ tomu, čo sa deje a nadviazať s ňou  kontakt. Nevnímala som žiadnu odozvu. Odrazu  mi prebleskla v hlave veta môjho manžela,  keď sme  sedeli  doma nad mojim notebookom:“ “Došla ti šťava“ , okomentoval moment, keď svetlo a ikony obrazovky vystriedala tma potom, čo sme ignorovali notifikáciu o nutnosti zapojiť  zariadenie do siete na nabíjanie. V tomto prípade to bolo rýchle a jednoduché. Zapojiť nabíjačku a energia znovu tiekla, notebook sa rozsvietil a znovu fungoval.

Spolu s klientkou sme však vnímali , že  toto je o inom pripojení. Pripojení do vlastnej siete zdrojov, ktoré zatlačené výkonovými aktivitami ( „toto musím“) márne čakali na prebudenie.  Že „napojiť sa na sieť a dobiť energiu“ bude o spoločnej práci a povedané športovou terminológiou, ktorá jej bola blízka, o „ tréningu pre beh na dlhé trate“. Pomalý, vytrvalý, kde neustále objavovanie toho čo všetko výnimočné a jedinečné sa v jej osobnosti skrýva  ju nasmeruje na tú najlepšiu cestu. Cestu k sebe.
A tak sme sa spoločne vydali do sveta, kde sme na začiatku preskúmali to najdôležitejšie čo ju „vrhlo a držalo“  v jej doterajšom svete. Ako sa to tam vôbec dostalo,  a čo všetko jej to zo života zobralo. Pomaly a veľmi obozretne sme prechádzali od jej problémového životného príbehu k iskričkám toho, čo by v tom živote chcela mať inak a ako by sa to mohlo stať. Prestali sme merať, hodnotiť a „pretrenovávať“ to čo sa malo zlepšiť. A kvality  ako  dôslednosť, schopnosť zamerať sa na cieľ a športovú výdrž sme využili práve s opačným ako výkonovým záberom. Tie nám pomohli objaviť jej nové talenty a jedinečnosť. Dnes, už  robí to , čo  jej dáva zmysel a prináša do života znovuobjavenú  radosť.

Text je uverejnený so súhlasom klientky.